Týmto krokom som doslova odštartoval asi rok a pól trvajúcu „pracovnú terapiu“, počas ktorej som si mal možnosť pripomenúť všetko to, čo už viem, a naučiť sa to, čo ohľadom samotnej prestavby auta na obytné – ešte neviem.
A povedzme si narovinu – bolo toho hodne. Komplexnosť niektorých tém bola niekedy doslova fascinujúca. (elektrika, voda, izolácia..) Na môj „smäd po informáciách“ nádherne zareagoval Vesmír a do cesty mi poslal (toho času ešte mladú) diskusnú fejsbukovú skupinu nomadem.cz, z ktorej som čerpal inšpiráciu a mnohé cenné rady.
Práca na mojom prvom aute sa raz stretla s obdivom a inokedy zase s kritikou, ktorá v prípade, že bola konštruktívna, ma opäť posunula o malý krok vpred. A tak sa dielo rodilo. Dostávalo svôj jedinečný tvar a vysnívanú funkcionalitu, na ktorú som kladol dôraz. Nemalo sa totiž jednať len o auto v ktorom strávim jednu dovoleku v roku – malo to byť auto na život. Život v dodávke – alias #Vanlife

V rámci mojej pôvodne plánovanej cesty do Portugalska, (áno – taký bol plán) som sa rozhodol, nájsť si na pár mesiacov prácu, ktorá by dotankovala moju „cestovateľskú kasu“. A z Portugalska sa stalo na krátku dobu Švajčiarsko. Tu sa na mňa usmialo šťastie a začal sa písať príbeh Camping Caravan Centra, v ktorom som strávil 9 mesiacov nabitých obytnými autami a prácami všetkého druhu. Odovzdávanie nových áut, školenie zákazníkov, prevádzka požičovne, či opravy a úpravy áut zákazníkov boli práce ktoré som miloval. Obdobie, ktoré mi dalo mnoho.
Viedol som zaujímavé rozhovory so zákazníkmi, ktoré mi poodkryli ich priority a „vzorce rozhodovania“ pri výbere toho správneho obytného auta. Rukami mi prešli desiatky modelov obytných áut od rôznych výrobcov, čo mi rozšírilo obzory v oblasti ich odlišného technického a materiálového spracovania. Proste „workshop“ ako lusk. ☺️
Obytné autá mi skrátka učarovali. Opäť ma začali svrbieť dlane a v hlave som už snoval plány o tom, ako po mojom návrate moje „prvé auto“ FreeSpirit I. predám, a postavím si nové, ktoré bude ešte lepšie.

Ešte pred mojim samotným návratom zo Švajčiarska sa objavil „náhodný záujemca“, lepšie povedané záujemkyňa, ktorá sa od známeho známych dopočula, že auto bude na predaj a mala oň veľký záujem.
Prebehli mnou trocha dinvo namiešané pocity. Jeden bol ten nepríjemný, v ktorom som si uvedomoval, že predávam „kus seba“. Niečo, čo bolo už dlhšiu dobu súčasťou môjho života a čo mi pomohlo na ceste ku slobode – slobode ducha, k sebe samému.
Ten druhý pocit, bol pocit radosti z dokonalého načasovania. ☺️pretože už pár dní po tom, čo si Daniela FreeSpirita I. prevzala, som už mieril na Slovensko, kde na mňa čakal jeho nástupca – (asi pol roka na internete sledovaný) budúci – FreeSpirit II. 🙌

A niekde tu, v týchto miestach sa začali písať prvé riadky kapitoly s názvom NOMAD CAMPER. Zmocnila sa ma totiž túžba, znova si postaviť auto, ktoré bude spĺňať všetky požiadavky a potreby, s ktorými som sa ako „nomád“,mal za ten rok života v aute, možnosť stretnúť. Mal som dostatok času popremýšľať o tom, čo by v „novom“ aute malo a mohlo byť inak. Lepšie, krajšie, kvalitnejšie. FreeSpirit I. mi teda dokonale poslúžil ako „prototyp“, ktorý som mal možnosť dlhodobo testovať.
V hlave som mal dokonalú predstavu o tom, ako bude moje nové auto vypadať a čo všetko bude obsahovať.

Na prestavbu som si vyhradil toľko času, aby som sa jej dokázal venovať naplno. Čiže „fultajm“. Auto sa rodilo v mojej Rakúskej minidielni, do ktorej sa tak, ako aj jeho predchodza FS1, kvoli svojej výške, zase nezmestil. Takže vlastne vznikalo „na ulici“, kde ako dobre vieme, bola každá práca na aute sprevádzaná rozmarmi počasia.
Prestavbu som zahájil 16.09.2019 v kraťasoch a tričku, a dokončil 03.12.2019 v zimnej čapici a rukaviciach. 🙈

Na úplne samotnom začiatku celej tejto akcie, kedy bol FreeSpirit II. len holou plechovkou, s vyrezanými otvormi na bočné okná, nastal jeden veľký „moment prekvapenia“. Zazvonil mi telefón, a na druhej strane pani, (Marion) ktorá sa dopočula, že staviam ďalšie auto, o ktoré by ona mala záujem.
Bola to zvláštna situácia. Neznáma pani, má záujem o auto, ktoré ešte vlastne ani neexistuje.
No a aby neostalo len pri predaji „mačky vo vreci“, dohodli sme sa na stretnutí v priebehu prestavby, kde si bude môcť utvoriť obraz o tom, ako by tá „mačka“ mohla vo finále vypadať.

Jej návštevu som nakoniec odďaloval až do momentu, kedy bolo auto definitívne hotové. (prezentácie „polotovarov“ nie sú moja silná stránka)
03.12.2019 Marion prišla, pozrela a auto kúpila.